V tomto roku sa nám spojil posledný deň roka a sviatok Svätej rodiny. V posledný deň roka sa nejeden človek obzrie späť, rozpomíname sa na to, čo sme zažili. V takomto spomínaní patria naše myšlienky aj blízkym ľuďom. Preto nie je ťažké spojiť takéto premýšľanie aj s premýšľaním nad rodinou. Veď práve tam by mali byť tí najbližší ľudia. Sú blízki i vtedy, keď naše vzťahy nie sú ideálne.
Sviatok Svätej rodiny zaviedol pápež Lev XIII. na sklonku devätnásteho storočia. Reagoval tak na neľahkú situáciu väčšiny vtedajších rodín. Bola to situácia hmotnej biedy. Pápež chcel ponúknuť posilu cez meditáciu a modlitbu nad rodinou Jozefa a Márie – nad rodinou, v ktorej bol v centre pozornosti malý Ježiš. Neznamená to však, že by sme si od Svätej rodiny mohli prevziať jednoznačné vzorce správania – teda že to a ono robil sv. Jozef, to a ono Panna Mária, a tak by dnešný otec mal robiť presne to, čo Jozef a dnešná matka presne to, čo Mária. Takto to celkom nefunguje. K tomu si pripomeňme, že dnešná rodina prechádza obrovskou turbulenciou spoločenských zmien. Za spomenutých niečo viac ako sto rokov od vyhlásenia tohto sviatku je úplne iná spoločenská i profesijná situácia žien, požadujú sa od nás úplne iné pracovné návyky a pod. Sme súčasťou takých rýchlych a úplne nových spoločenských premien aké snáď nezažila žiadna generácia ľudí pred nami. Nevieme, ako to bude o dvadsať či tridsať rokov. Niektoré z týchto zmien sú určite pozitívne, niektoré môžu byť riskantné. Každopádne sú tu.
Pri mojom premýšľaní nad dnešnými rodinami – nemusíte s tým súhlasiť, takto to vidím ja – sa mi zdá ako najväčšie nebezpečenstvo, že sme sa naučili spoliehať predovšetkým na vonkajšok. Je rozšírený názor, že na založenie rodiny treba mať najprv dom či byt, potom veľa zážitkov, potom možno dieťa. Iste, v žiadnom prípade nepodceňujem význam materiálneho zabezpečenia, ani význam pekných vecí či zážitkov. Ale to všetko môže byť ľahkým pokušením uveriť, že práve toto vytvára zdravý vzťah. A tak sa stretávam s ľuďmi, ktorí úspešne pracujú na vonkajších hodnotách, ale nepracujú na sebe. Pritom všetci poznáme základné pravidlo, že ak chceme mať v dome pokoj, musíme ho mať v sebe a rozdávať ho, ak chceme lásku, musíme prví milovať, a nie iba čakať správnu lásku od toho druhého. Ak chceme, aby sa nám niečo aj prepáčilo, sami musíme vedieť odpúšťať.
Aj keď nám Svätá rodina nedáva jednoznačné návody na život, predsa sa aj dnes oplatí aspoň trochu nad ňou meditovať. Možno práve nad tým, že životy jej členov boli tiež v turbulentných premenách. Nevedeli pochopiť, čo to znamená mať Božieho Syna, zažili od začiatku prenasledovanie Herodesom, potom emigráciu. Len ťažko sa mohli odvolávať na vzory zvládania takýchto situácií v iných rodinách a len ťažko sa mohli odvolávať na autority. A napriek tomuto všetkému obstáli. Nech sú pre nás podnetom na premýšľanie. Veď práve takým premýšľaním môže začať práca na sebe, hľadanie správnej cesty.
Peter Cibira