Je päťdesiat dní od Veľkej noci, završujeme veľkonočné obdobie a slávime Zoslanie Ducha Svätého. To však nie je len pripomienka niečoho ťažko vysvetliteľného spred storočí. Slávime to, čo sa deje i má diať aj dnes.
Pred nedávnom som otvoril tému, že ak by ste listovali všetkými štyrmi evanjeliami a sledovali len správy o tom, čo sa stalo po vzkriesení, zistili by ste, že cieľom opisu Ježišových stretnutí nie je to, aby presvedčil svojich o živote po smrti. Cieľom nie je ani to, aby presvedčil celý svet, že on žije. Oveľa viac sa ako cieľ celého toho obdobia a celého Ježišovho rozprávania javí prijatie Ducha Svätého jeho učeníkmi. Mali ho prijať oni, máme ho prijať i my. Tak sa píše, že Ježiš na učeníkov dýchol a povedal, aby prijali Ducha Svätého. Komu odpustia, tomu bude odpustené, komu hriechy zadržia, tomu budú zadržané. Teda aby v múdrosti Ducha vedeli dobre rozlíšiť skutočné dobro od skutočného zla, aby svojím rozlišovaním prinášali svetu uzdravenie, nádej nového začiatku… Cieľom teda bolo prijatie Ducha.
Na dnes som si dovolil použiť v liturgii text o stavaní babylonskej veže (Gn 11, 1-9). To je pravý opak prijatia Ducha. V našom slovníku je vraj označenie nejakej reči ako „bla-bla“ práve z tohto textu, teda od mesta Bábel. Počúvali sme, že Babylončania už vedeli páliť tehlu. To znamenalo materiálnu vybavenosť, ale aj technologickú zdatnosť. Z tehly sa stavia oveľa ľahšie a presnejšie ako z kameňa. Naznačuje nám to, že išlo o vyspelú kultúru. Babylončania sa rozhodli pre stavbu veže, ktorá presiahne nebo, ktorá im zaručí slávu… Ale nakoniec sa nevedeli dohodnúť. Až tak, že sa rozišli po svete. Niektorí hovoria, že toto je biblické a mytologické vysvetlenie, prečo je na svete toľko jazykov. Ale vnútorné posolstvo rozdelenia sa mi zdá oveľa hlbšie. Ľudia s vyspelou kultúrou, s materiálnymi a technologickými možnosťami sa rozdelili, nedokázali sa dohodnúť!
Nájsť paralely s naším svetom nie je ťažké. Dlho by sme mohli rozprávať, ako sa ani dnes nevieme dohodnúť. A používame ten istý jazyk. Nevieme sa dohodnúť, čo je dobré, prospešné, každý to vidí po svojom. Často sa nevedia počúvať ani najbližší…
Ale nebudeme to rozoberať, ani nechceme zostať v depresívnom ladení. Práve naopak! Ak totiž túžime po tom, aby sa ľudia počúvali, aby si chceli porozumieť, aby nielen dokazovali svoju pravdu, ale aj viedli skutočný dialóg… Potom môžeme pokojne povedať, že je to práve Boží Duch, ktorý sa v nás týmto spôsobom ozýva.
Iste, je to len jeden pohľad na Ducha Svätého. Ale snáď môže prispieť k tomu, aby sme tieto jemné záchvevy Ducha nechali v sebe rásť. A aby sme sa sami stávali ľuďmi empatie, skutočného načúvania, snahy porozumieť iného, dialógu, ktorý mení jedného i druhého účastníka….
Peter Cibira