3. 3. 2024 – 3. pôstna nedeľa
Počas gymnaziálneho štúdia – teda ešte v bývalom socialistickom Československu a ešte v minulom tisícročí – som si občas kládol otázku, prečo sú veriaci ľudia pre vtedajší systém triednym nepriateľom. Posudzoval som to cez seba – snažil som sa byť dobrým študentom, pripravoval som sa na to, aby som bol pre spoločnosť prospešný, a mal som pocit, že viera ma k tomu motivuje. Prečo som potom bol v skupine nepriateľov?
Neskôr som zistil, že takto to nebolo len v socialistickom Československu. Veriaci ľudia sú nepriateľskou skupinou pre takmer všetky totalitné režimy. A dôvod, jeden z vážnych dôvodov sme počuli v dnešnom prvom čítaní (Ex 20,1-17): „Ja som Pán, tvoj Boh. Nebudeš mať iných bohov…!“ Totiž tam, kde platí toto prvé prikázanie z Desatora, tam sa hromadí aj potenciál k odporu. Tam totiž nie je bohom ani systém, ani politik, ani zisk, ani zážitok… Tam hrozí, že v jeden deň si veriaci človek povie: A dosť!
Má to však jednu základnú podmienku. Musí sa to brať vážne. Nestačí, aby to bola naučená veta. Potrebné je, aby sa ju človek, ktorý ju opakuje, snažil uvádzať do života. Aby sa aspoň občas snažil vyčistiť priestor v sebe, ktorý má patriť Bohu. Tá veta si musí zachovať svojho ducha, podstatu.
My sme sa Desatoro zväčša naučili ako deti. V lepšom prípade od svojich rodičov, v horšom pri príprave na 1. sv. prijímanie. Tým sa môže stať, že to pôsobí na nás čisto ako príkazy: máš robiť – nesmieš robiť. Pre Izraelitov to však malo svoj kontext. Počuli sme to v dnešnom čítaní. Začalo sa slovami: „Ja som Boh, ktorý ťa vyviedol z Egypta“ – teda Boh, ktorému ďakovali za vydobytú slobodu. Bola to pre nich zmluva s Bohom, kde viac sľuboval Boh. Teda kontext dával ducha tým slovám. Dával im náboj, ktorý bol určite viac ako iba musíš – nesmieš.
Takýto duch sa neraz môže z náboženských výpovedí stratiť. Môžu zostať slová, poučky, rituály, zvyky…, ale stratí sa podstata, stratí sa duch.
A práve to nám pomôže pri premýšľaní nad evanjeliom (Jn 2, 13-25). Ježiš tu urobil predstavenie, na aké nie sme u neho zvyknutí. S bičom v ruke vyháňal predavačov z chrámu. Išlo mu však práve o to, aby náboženským prejavom v chráme vrátil ducha.
Ježiš svojím výstupom ukázal, že obete, ktoré sa v chráme prinášali, Boh nepotrebuje. A skutočne, kresťanstvo ich zo židovstva neprevzalo. Hoci v mentalite by sme našli pozostatky tohto myslenia. Obety nie sú teda to, čo je podstatou skutočnej viery. K tomu by sme mohli pridať, že Ježiš svojím správaním protestoval proti chorobám náboženstiev – keď sa niečo robí len navonok, keď sa oddelí náboženský priestor a náboženské správanie od bežného života…
Inak by sme to mohli prerozprávať tak, že Ježišovi išlo o priestor, ktorý má patriť Bohu. Veď povedal, aby predavači nerobili z chrámu jeho Otca tržnicu. Čo je však náboženský priestor? Možno by sme povedali, že je to vesmír. A je. Niekto by povedal, že je to príroda. Aj keď do nej vieme vtlačiť veľmi výrazné jazvy, predsa môžeme povedať, že príroda je tiež Jeho priestorom. Ale Bohu – podľa biblického svedectva – ide predovšetkým o človeka. To je jediný „priestor“, ktorý sa môže sám od Boha odtrhnúť. Bohu však ide práve o človeka a o jeho srdce. V najvlastnejšom zmysle slova sme práve my – máme byť – Jeho chrámom.
Skúsme si z toho odniesť predovšetkým pripomienku, aby sa z nás nestratil duch toho, kým by sme mali byť. A aby sa nevytratil ani z našich náboženských úkonov, zvykov a rituálov.